Odbor prevencie kriminality si v apríli pripomína pamätné termíny, ktoré na prvý pohľad nemusia mať veľa spoločného. Keď sa na ne však pozrieme zblízka, uvedomíme si, že v sebe nesú spoločné posolstvá.

Počas celého mesiaca sa snažíme dostať do povedomia verejnosti a zamestnancov budovy Ministerstva vnútra SR na Drieňovej ulici č. 22 v Bratislave problematiku extrémizmu a jej dopady na spoločnosť. Súčasťou boja proti extrémizmu je aj rasová netolerancia, ktorá v minulosti napáchala obrovské škody.

Práve z titulu dôležitých medzníkov v kalendári by sme chceli zviditeľniť aktivity úzko spojené s bojom proti extrémizmu, ktorý zahŕňa netoleranciu z hľadiska rasy, náboženstva, sexuálnej orientácie atď. Ide o 76. výročie prvého transportu Židov zo Slovenska (Poprad, 25. 3. 1942), Medzinárodný deň Rómov (8. 4.), Medzinárodný deň solidarity oslobodených politických väzňov a bojovníkov proti fašizmu (11. 4.) a Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu (27. 1. – v Izraeli 11. 4., keď vrcholilo povstanie vo varšavskom gete).

Celý mesiac na všetkých poschodiach ministerskej budovy visia fotografie, ktoré dokumentujú jeden celý príbeh – príchod Židov do koncentračného tábora Auschwitz. Na každom podlaží sa nachádza jedna veľká smutná fotografia. Pre mnohých to nie je príjemný pohľad a stretli sme sa nielen s pozitívnymi, ale aj negatívnymi reakciami. Presne toto však bol náš zámer. S postupným pridávaním informácií vyvolať diskusiu o problematike. Pretože nesmieme o nej prestať hovoriť.

Po čase sme pridali aj ukážky protižidovských zákonov, ktoré v minulosti skutočne platili. Keď sa človek na ne zadíva, len ťažko uverí, že to bola skutočnosť…

Súčasťou celomesačnej aktivity bola aj jedinečná beseda so spisovateľkou a novinárkou, autorkou mimoriadne úspešnej knihy Mengeleho dievča s výnimočným obsahom – príbeh Slovenky Violy Stern Fischerovej, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Podujatie pre zamestnancov budovy MV SR na Drieňovej sa konalo dňa 16. 4. 2018 pod záštitou generálneho riaditeľa sekcie verejnej správy MV SR Adriána Jenča.

Veronika Homolová Tóthová napísala tento mrazivý príbeh v spoluautorstve s jeho hlavnou hrdinkou. Príbeh Mengeleho dievča predstavuje zaujímavý život pani Violy od detstva strávenom v kruhu svojej rodiny, až po chladnokrvnú deportáciu v preplnených vagónoch, osobné stretnutie s doktorom Mengelom, psychicky veľmi náročné každodenné prežívanie v štyroch rôznych koncentračných táboroch, až po útek s minimálnou šancou na prežitie. Pani Viola už, žiaľ, nie je medzi živými, zomrela v roku 2017.

Autorka je dlhoročnou redaktorkou TV JOJ a v novinárskej brandži pôsobí už takmer dvadsať rokov. Jej kroky sa s pani Violou spojili prostredníctvom náhody – akej, to necháme ako tajomstvo pre čitateľov knihy. Obe pochádzajú z Lučenca a práve v tomto meste sa začali písať ich osudy.

Veronika H. Tóthová počas prednášky veľmi citlivo vysvetlila rôzne fakty, o ktorých zrejme prítomní ani len netušili. A ak o nich aj tušili, snažili sa o nich nepremýšľať. Počúvať opisy života v koncentračnom tábore, o každodenných útrapách a pokusoch lekárov pod vedením symbolu hrôzy doktora Mengeleho je veľmi náročné a predstaviť si ich na vlastnej koži sa zrejme úplne ani nedá.

Ukážka z knihy:

„Vyhnali nás z vagóna a selektovali. Selektoval nás doktor Mengele. On stál pri rampe, mal esesácku uniformu, čierne rukavice, biely plášť, esesácku čiapku, zodvihla sa rampa a rukou ukazoval. Doľava, doprava. Bez problémov. Nespýtal sa nikoho. Ja som sa dostala na stranu smrti a potom sa pozrel na mňa, volal ma nazad, išli sme s mamičkou, spýtal sa, koľko mám rokov a keď som mu povedala, udrel do mojej mamičky, ktorá spadla a kotúľala sa na zemi a mňa dal na stranu života. A teraz som, bohužiaľ, tu a nenájdem si miesto, lebo to ma stále prenasleduje. Nemám pokoja.“

Vysoký záujem o besedu so spisovateľkou nám dokázal, že nikdy nie je čas prestať sa zaujímať o našu históriu, aj keď ide o tak mrazivý príbeh. Životný príbeh pani Violy Stern Fischerovej, ale aj ostatné príbehy z čias II. svetovej vojny nám ukazujú, že človek sa nemusí nikdy vzdať a vždy existuje aspoň trochu nadeje na záchranu.

Text a foto: (sš, vht)